NADEJ 2008

 Nádej

 Tento rok som bola takmer celé prázdniny doma. No len takmer, lebo nak konci leta som sa ocitla na tradičnom interdiecéznom stretnutí mládeže. Bolo to v posledný augustový víkend v časti Galanta-Hody, na území Trnavskej arcidiecézy. 

Dostala som sa tam dosť nečakane - oslovil ma jeden kamarát - zhodou okolností sa poznáme odtialto - zo signálov :-). Pár dní pred tým mi písal, či by som nešla na Nádej. Ja som dosť nerozhodný človek, tak som si rozhodovanie nechala na poslednú chvíľu. Nejako sa mi veľmi nechcelo, nevedela som do čoho idem..No cítila som, že ma tam niečo zvláštne ťahá. Tak napriek tomu, že posledné dni som nepreživala zrovne najlepšie čo sa týka viery, rozhodla som sa že to vyskúšam. Aspon uvidím, možno zažijem niečo nové. A nemýlila som sa. 

Vyrazili sme v sobotu ráno, pred siedmou. Cesta v pohodlnom autíčku ubehla ako voda a asi o polhodinku sme boli na mieste. Vítal nás pekný areál salezianskeho domu v príjemnom prostredí a prví z kopy milých a veselých ľudí, ktorých sme za celý deň stretli. Po registrácii a technických záležitostiach ako bolo prevzatie občerstvenia, sme sa ocitli na ranných chválach. Bola to super skupina, resp. mali super chvály. Naozaj, na začiatok štart, ako sa patrí :)

Potom nasledovali ďalší program, počas ktorého sme sa prechádzali, robili sme "kolečká" po areáli, tak sme sa mali možnosť porozprávať a trochu bližšie aj spoznať. Po celý čas - od rána až do sv. omše, ktorá začala o 14:30 bola po bokoch, pod stromami možnosť sv. spovede. Myslím že o 10:30 začínali worshopy. Okruh tém bol dosť široký, takže bolo z čoho vyberať. Škoda len, že bola iba jedna vlna workshopov, teda každý si musel vybrať z viacerých zaujímavých tém iba jednu. Ja som si vybrala - pre mňa dosť aktuálnu tému č. 22 s názvom Darí sa ti odkladať sv. spoveď? Kňaz, ktorý na túto tému hovoril, zhrnul viaceré okolnosti a skutočnosti, pričom to doplnil aj osobnou skúsenosťou. Bolo to vcelku zaujímavé rozprávanie.  Po modlitbe Anjel Pána sme sa naobed krátko občerstvili a potom bol čas predstavovania jednotlivých diecéz, ktorý sme my strávili rozhovormi a stretnutím s veselými ľuďmi - prevažne katarínkovcami, ktorých sme stretávali po celý deň.

O 14:30 začala už spomínaná sv.omša za účasti viacerých biskupov a kňazov. Hlavný celebrant bol o. arcibiskup Stanislav Zvolenský, kázeň predniesol o. arcibiskup Ján Sokol. Vo svojom príhovore sa zameral na 3 hlavné piliere viery v živote mladých. Poukázal na čítanie sv. písma, prijimanie sviatosti eucharistie, a povzbudil mladých k vytváraniu spoločenstiev. Počas tejto sv. omše, hlavne cez kázeň a sv. prijímanie som trochu rozmýšľala. Napadlo mi, že ja vlastne nemám ani 1 z tých 3 základných pilierov, o ktorých bola reč. Ako potom chcem dobre žiť a zvládať situácie, ktoré prídu? Videla som veľa mladých ludí, ktorí síce majú svoje problémy, ale sú už ďalej ako ja. Dokážu ich odovzdať Ježišovi v modlitbe, zdieľajú svoje problémy v spoločenstvách medzi sebou, dokážu sa otvoriť, porozprávať, povzbudiť. Zrazu som videla že v tomto majú niečo, čo ja nemám.

Na záver po skončení sv. omše bol ešte koncert skupiny Espé. Bolo to tiež osobné. Ked spevák tejto skupiny okrem iného povedal, že  možno dnes a tu je to všetko fajn, ale zajtra keď prídeme domov, zase bude všetko po starom, znovu sa pohádame s rodičmi, alebo prídeme k pc a zapneme si porno, ani nevedel ako presne trafil do čierneho...Aspoň v mojom prípade. Koncert bol posledný bod programu, po ktorom sme sa rozišli domov. Možno s túžbou alebo snáď nádejou, aby to čo sme zažili zostalo v nás čo najdlhšie a neprišlo to "zajtra". Bol to milý a príjemne strávený deň v spoločnosti nových ľudí a aj počasie nám prialo, takže určite nebanujem že som išla :-)

No to ešte nie je úplný záver. Keď sme prišli domov, chcela som kamarátovi poďakovať za možnosť vôbec ísť, spravil niečo pre mňa nečakané. Keďže sme boli tankovať, chcela som prispieť aspoň na benzín. On to ale neprijal, namiesto toho mi povedal: "Radšej sa pomodlime". Dosť ma to v tom momente zaskočilo, ale súhlasila som. Chytil ma za ruky a povedla svojimi slovami krátku modlitbu a Sláva Otcu.... Nezapamätala som si ju celú, iba nejaké útržky, no počas tej chvíločky som cítila zvláštne chvenie. Nebol to strach, a nebolo to ani velmi vnútorné. No aj ked som to nepocítila hned, bol to dotyk, alebo minimálne signál. Niečo také aby sa so mnou niekto takto osobne modlil som zažila prvýkrát. Bola som z toho dosť dezorientovaná a hned som ani nevedela opísať svoje dojmy. Povedala som, že to asi ešte potrebuje dozrieť. Ešte asi dlho to bude potrebovať zrieť, ale jedno už viem.

Aj toto bol určitý posun. Možno len na chvíľku a možno len maličký, lebo odvtedy už prišlo to "zajtra". Ale videla som, že vieru treba prežívať osobne, že to nie je o tom niečo sa naučit, alebo len kopa príkazov a zákazov. V nasledujúcich dňoch som aspon na chvílu zakúsila dôležitosť osobnej modlitby a trochu hlbšieho prežívania...

Ale tohtoročná Nádej mi dala mi dala snáď aspoň kúsok poznania a nádeje, že  dá sa aj inak. Možno to bol prvý krok, možno to bol začiatok konca.  Preto ďakujem všetkým.

Ďakujem Robčo :-)